Poviedky - moje vlastné

1. Kapitola Jedného dňa sa jej všetko zrútilo. Jej manžel Peter ju bil a ešte navyše prišla o dieťa, keď na ňu znovu zaútočil. Esme Platt Evenson už nemala pre koho žiť. - Keby aspoň moje bábätko prežilo, mala by som pre koho žiť. Teraz už nie. Idem za tebou moje malé zlatíčko, o chvíľu sa stretneme. Za tvorila oči a prerezala si žily. Našla ju jej sestra Kate. V nemocnici si mysleli, že vykrvácala. Večer bol pri nej doktor Cullen, ktorý ju poznal z rozprávania jej rodičov, s ktorými sa poznal. – Nemôžem ju nechať zomrieť. Ak jej nepomôžem zle sa to skončí. Naklonil sa nad ňu a ostrými rezákmi je zahryzol do krku. Doktor Cullen bol totiž upír. Žil už od 17. Storočia. Vedel sa ovládať, pretože pil len zvieraciu krv, a preto mohol byť aj lekár. Navyše si z minulého života, priniesol niekoľko dobrých vlastností, ktoré sa posilnili tým, že bol upír. Bol veľmi citlivý, galantný a mal obrovskú úctu k ľuďom, a tak nemohol zabiť žiadneho človeka, aj keď na začiatku to bolo veľmi ťažké. Esme sa začala zvíjať v strašných bolestiach, ktoré boli súčasťou premeny. Po niekoľkých hodinách sa prebrala. - Pán doktor Cullen, pani Evensová sa prebrala. Povedala Jessy. Sestrička, ktorá bola tiež upírka – vegetariánka. - Dobre musím isť rýchlo za ňou, kým niekomu neublíži. Svojou ohromnou rýchlosťou sa presunul do jej izby, do ktorej ju na príkaz Carlisleho presunuli potom čo ju premenil. Esme vyzerala ešte krajšie ako predtým. To, že bola úpir ešte zvýrazňovalo jej krásu. Mala výraznejšie rysy tváre, ale nie taká výrazné aké mal Carlisle. Krvavo červené oči, pretože bola „novorodenec“, ale bolo v nih veľa lásky a citu. - Dobrý deň. Som doktor Cullen. Vy ste Esme, že? - Áno som Esmeralda „Esme“ Evenson. Naraz zacítila jeho výraznú vôňu, ale nebola voňavka či parfém, bola to jeho prirodzená vôňa, ktorá sa jej strašne páčila a privádzala ju do pomykova. - Čo sa stalo? Veď som sa chcela zabiť, zomrelo mi moje bábätko, môj poklad, ale necítim sa fyzicky zle práve naopak, všetky farby vidím zreteľnejšie, počujem stokrát lepšie ako predtým. Ako je to vôbec možné? Zahľadela sa veľmi čudne do jeho prekrásnych zlatých oči. Zrazu mala pocit akoby pri nej stál sám anjel. Videla prekrásneho muža so zlatými očami a blond vlasmi, ktorému by určite žiadna žena neodolala. - Musím vám niečo povedať. Podrezali ste si žili. Lekári, ktorý k vám prišli si mysleli, že ste mŕtva, a tak vás odviezli do márnice. Večer som sa na vás bol pozrieť. Vyzerali ste ako naozaj mŕtva. Odpustite mi, čo som vám urobil. - Čo ste urobili? Čo vám mám odpustiť? Prekvapene sa na neho pozrela a nechápala o čom to hovorí. - Možno mi to nebudete veriť, alebo, určite mi to nebudete veriť, ale vy ste upír. - Čo, že som? Upír, to nie je možné. - Keď som vás videl nehybnú, myslel som si najprv tiež, že ste mŕtva, ale vaše srdce ešte slabo bilo, nemohol som vás nechať zomrieť a tak som vás premenil. - Vy? - Áno. Ja som tiež upír. Esme sa s tým vyrovnala celkom dobre. Carlisle bol rád, že ešte nezačala bažiť po krvi. Na druhý deň je išiel znova pozrieť, keďže ju nechal cez noc v nemocnici aby niekomu neublížila aj keď do teraz hlad znášala veľmi dobre. - Prečo ma tak neznesiteľne páli hrdlo? Spýtala sa ho. - Ste hladná, to preto. Potrebujete sa posilniť. Nebojte sa všetko vás naučím. Chytil ju pritom nežne za ruku a pozrel sa do jej nádherných očí. - Ďakujem vám, a keď že ste mi zachránili život za čo vám budem navždy vďačná mohli by sme si potykať, čo poviete? Povedala odvážne a usmiala sa na neho. Carlisle sa na ňu chvíľu díval. Ešte nikdy nevidel takú prekrásnu ženu. Hneď jej úsmev opätoval a pomyslel si, že bi si ju mohol nejako získať. - Tak ahoj, ja som Carlisle. - Ja som Esmeralda, ale radšej mám Esme. Obaja sa znovu zasmiali teraz už razantnejšie a hlasnejšie. Zrazu začuli kroky. Museli počkať kým odídu všetci ľudia, pretože Esme ešte nezahnala hlad a Carlisle to nechcel riskovať. - Musím ťa najprv naučiť loviť, aby si sa mohla posilniť. Keď sa zotmelo, obaja upíri sa vybrali na lov. Carlisle samozrejme chcel aby aj Esme bola „vegetariánka“ tak zamierili do lesa. Od nemocnice bol les ďaleko, ľuďom by cesta trvala aspoň 2 hodiny, ale pre upírov to bola hračka. V lese boli za niekoľko minút. Hneď ako prišli Esme zacítila potravu. Bola to srna, ktorá pokojne spásala trávu. Esme sa rozbehla hneď za ňou. Skočila po nej a aj ju dostala. Nikdy by si nepomyslela, že dokáže ublížiť čo i len muche, ale teraz bola celkom niekto iný. - Skvele, si úžasná. Ty sa nezdáš Esme. - Ďakujem, čo keby sme sa išli nasýtiť, mám už neuveriteľný hlad a tú pálčivú bolesť v krku už nevydržím. Tak sa teda išli obaja posilniť. Potom si sadli na konár stromu a začali sa rozprávať. - Esme, viem že to je možno rýchlo, ale nechcela by si bývať pri mne? Obaja sme upíri a aspoň by nám nebolo smutno. Pohladil ju nežne po vlasoch. Esme trochu váhala a čudovala sa čo urobil. - Máš pravdu teraz už nemám kam inam ísť už nie som človek. Ešte dlho sa rozprávali až kým nezačalo svitať. - Mali by sme ísť. Ľudia nás nemôžu vidieť na slnečnom svetle. Naše pravidlo káže, že nemôžeme prezradiť svoju existenciu. Carlisle chytil Esme za ruku a spolu odišli do jeho domu.